Babie leto bolo aj pred 15 miliónmi rokov

Pred miliónmi rokov na jeseň uchoval popol z našej štvorkilometrovej sopky záznam o pravekom živote z mangrovníkových porastov na dnešnom území Slovenska.

BRATISLAVA. Ak sa dnes vyberiete na výlet po Slovensku, okrem miest a obcí uvidíte relatívne pokojnú, zelenú krajinu. Niekde objavíte viac kopcov, inde skôr roviny plné polí. Sopky nikde nevybuchujú. Vždy tomu tak nebolo.

Pred zhruba tisícštyristo rokmi žili na našom území Slovania. Ak by sme sa chceli vžívať do kože našich predkov, nemusíme si predstavovať žiadne dramatické zmeny reliéfu.

Do dnešných dní narástla pôda len o niekoľko centimetrov a pred bratislavským Národným divadlom ešte môžeme vidieť spodok mladších hradieb, ktoré ležia zhruba len 10 metrov pod zemou.

Samotné hory narástli len o milimetre a nánosy Dunaja a iných vôd sa rozliali po krajine.

Tatranské dinosaury spred 200 miliónov rokov sa naopak prechádzali rovinou a ich stopy sme objavili v našich veľhorách len vďaka pôsobeniu geologických procesov. To však je priveľmi dávna minulosť. Čo sa však dialo medzi týmito dvomi obdobiami, pred 15 miliónmi rokov?

Vulkán pri Štiavnici

Je obdobie, keď ešte človek, šimpanz, orangutan aj gorila mali spoločného predka. Boli sme jedným druhom, ktorý sa neponášal na ani jedného z týchto dnešných primátov, a ani na človeka.

Pred 15 miliónmi rokov našej krajine dominovala sopka. Presná výška Štiavnického stratovulkánu v metroch nie je dodnes známa, ale pri minimálnej výške štyri až päť kilometrov to nie je dôležité.

Dôležitejšie je, že vrchol vulkánu, ktorý chŕlil žeravú lávu, celoročne pokrývali sneh a ľad, ktoré napájali „horské“ pramene.

Následne sa zlievali do potokov a riek, z ktorých niektoré ústili pri dnešných Plášťovciach do teplého mora. Tam žili predkovia živočíchov, ktoré nájdeme v aj v dnešných moriach.

Na brehu rástli mangrovníkové porasty, ktoré prechádzali do plnohodnotných subtropických pralesov.

Pochovaný hmyz

Na územiach vtedajších mangrovníkových porastov sa prelínali tri základné zlomové oblasti a s nimi súvisiace pohyby pohorí.

Najstarší zlomový systém mal smer severovýchod-juhozápad. V mladšom, ale veľmi hlbokom, kôrovom, severojužnom zlome sa nachádzala väčšina slovenských sopiek vrátane Štiavnického stratovulkánu. Najmladší zlom je vyplnený najmladšími sedimentmi.

Pohybmi prebiehajúcimi na týchto zlomoch sa za spomínaných 15 milión rokov dnešné Plášťovce od niekdajšieho Štiavnického stratovulkánu vzdialili o viac ako kilometer.

Nánosy vulkanického materiálu pochovali v Plášťovciach aj jediný nález fosílneho hmyzu: potočníka nazvaného „vodník prapôvodník“. Ten dal celému tomuto príbehu zmysel, lebo patrí do skupiny chladnomilných živočíchov.

Keďže v tom čase panovalo teplotné maximum s klímou mediteránneho až subtropického charakteru, museli sa vyvíjať vysoko v horách alebo priamo vysoko na vulkáne so sezónnou klímou.

Tieto živočíchy vylietajú a pária sa naraz v obrovských masách (preto sa asi ako jediný hmyz aj zachoval), na jeseň. Preto vieme, že všetky živočíchy v týchto vrstvách žili a umreli na jeseň.

Žiaľ, nielenže nepoznáme rok úmrtia, ale ani desaťročie, tisícročie a, buďme úprimní, ani údaj 15 milión rokov nemusí byť presný.

Tolerancia je zhruba milión rokov hore dole - ale na jeseň.

Autor je paleontológ, pracuje na Geologickom ústave SAV.