Z rozprávky sa stala základná teória

Nemecký meteorológ Alfred Wegener prišiel začiatkom uplynulého storočia s kacírskou myšlienkou: kontinenty sa pohybujú. Vedci tomu dlho neverili, no dnes sa o tento preukázaný jav opiera celá veda o Zemi. Wegener zomrel uväznený v grónskom snehu pred 80 rokmi, 2. alebo 3. novembra 1930.

Alfred Lothar Wegener bol jedným z vedcov, ktorí hájili skutočne originálnu myšlienku. Nemecký bádateľ si dovolil spochybniť fakt, že chodíme po pevnej zemi. Jeho súčasníci sa nazdávali, že keby hypotézu o pohybujúcich sa kontinentoch zobrali vážne, znamenalo by to krok do stredoveku.

Pôda pod našimi nohami by sa začala podobať na plávajúcu dosku na chrbte korytnačky, ako si to predstavovali naši dávni predkovia. Ešte v roku 1944 napísal americký geológ B. Willis: „Wegenerova teória je absolútna rozprávka. Musíme ju ignorovať, aby nemala zlý vplyv na študentov.“

Wegener sa narodil v Berlíne 1. novembra 1880. Na strednej škole ho zaujali prírodné vedy a na Berlínskej univerzite (dnes Humboldtova) získal doktorát z astronómie. Potom sa však už venoval „prízemnejším“ vedám, meteorológii a geofyzike. Tieto odbory prednášal aj na univerzitách v nemeckom Marburge a rakúskom Grazi.

Odmietli ho rýchlo

Wegener mal veľký rozhľad a prichádzal s mnohými zaujímavými nápadmi. Okrem myšlienky o pohybe kontinentov navrhol využívať v meteorológii balóny, vytvoril mechanickú teóriu vzniku tornád a ako jeden z prvých vedcov študoval klímu Grónska.

V ľade tohto najväčšieho ostrova sveta, kam pravidelne chodil od roku 1906, vyhĺbil výskumnú stanicu, v ktorej raz strávil celé leto. Tu našiel aj prvý dôkaz pre pohyb kontinentov: miesto, ktoré sa v rokoch 1823 – 1907 posunulo o stovky metrov.

V roku 1912 upozornil na pravdepodobnosť pohybu kontinentov po prvý raz. Tvrdil, že kedysi musel existovať jediný prakontinent, ktorý nazval Pangea. Ten sa počas miliónov rokov rozlomil a jeho časti sa dali do pohybu rýchlosťou niekoľko milimetrov ročne.

Odmietnutie vedeckej obce bolo rýchle. Po prvé, Wegener nebol geológ, a po druhé, pohyb kontinentov podľa jeho predstáv stál skutočne na vode. Tvrdil totiž, že kontinenty tvorené pevným materiálom „plávajú“ po nestabilnom oceánskom dne.

Aby vysvetlil silu, ktorá za to môže, použil znalosti meteorológie a určil za jej pôvodcu zemskú rotáciu. No tá naozaj nemá dosť sily, aby mohla rozhýbať mohutné litosférické dosky. Oceánske sú hrubé asi 60 kilometrov, priemerná hrúbka kontinentálnych je približne 100 kilometrov, no môže dosahovať až 250 kilometrov.

Dnes poznáme deväť malých a 14 veľkých litosférických dosiek.

Až vyše tridsať rokov po Wegenerovej smrti vedci zistili, že dosky sa pohybujú vplyvom konvekčného prúdenia, ktoré vzniká pri rozdielnych teplotách vnútri Zeme a na jej povrchu.

Kontinentmi teda nehýbe rotácia Zeme, ale horúci materiál, ktorý sa sústavne derie zo žeravých útrob. Bez „tanga“ kontinentov by bola naša Zem mŕtva a je jediným známym vesmírnym telesom s doskovou tektonikou.

Dva centimetre

Merania lasermi a GPS ukazujú, že kontinenty sa pohybujú rýchlosťou asi 15 centimetrov za rok. Niektoré sa približujú, iné vzďaľujú; cesta z Európy do Ameriky sa nám každý rok predĺži o dva centimetre.

Čo by na to asi povedal Wegener? So svojím nápadom neprišiel síce ako prvý (tvar niektorých kontinentov hovorí tak jasne, že o ich spojení uvažovali mnohí pred ním), no bol prvý, kto na ňom trval tak zaťato aj vtedy, keď ho ostatní zosmiešňovali.

Osud mu nedoprial nielen uznanie, ale ani dlhý život. Ako päťdesiatročný zahynul pri jednej z výprav do Grónska. Jeho srdce, oslabené nikotínom a nepochopením, nevydržalo ťažké podmienky. Zmrznuté telo nemeckého meteorológa našli až o niekoľko dní po jeho smrti.