Prečo neťaháme šéfov z klobúka?

Ako a prečo sa schopní ľudia prepracujú až na pozíciu, na ktorú už nestačia.

BRATISLAVA. Pred udeľovaním skutočných Nobelových cien absolvujú vedci obľúbený recesistický obrad. Dostávajú na ňom tiež Nobelove ceny, lenže také, ktoré majú predponu “Ig”. Pomenovali ich po Ignácovi Nobelovi, čo vraj bol duchom aj majetkom oveľa chudobnejší vzdialený príbuzný Alfreda.

Zatiaľ čo Alfred vynašiel dynamit, čo mu vynieslo slávu a bohatstvo, Ignác sa zmohol iba na malinovku – čiže sódu so zmrzlinou.

Je jasné, že ceny udeľované v jeho mene nemôžu byť dotované ani jedinou švédskou korunou, lebo peniaze Ignácovi akosi vyšumeli z vrecka.

Uplatnili Petrov princíp

Ig-Nobelove ceny majú ešte jednu zvláštnosť. Udeľujú ich v oblastiach, kam skutočný Nobel nedočiahol, napríklad v manažmente. V tomto roku ju v tejto rýchlo sa rozvíjajúcej oblasti získali traja talianski fyzici: Alessandro Pluchino, Andrea Rapisarda a Cesare Garofalo z Univerzity v Katánii (Sicília).

Aby nedošlo k omylu, ich práca, publikovaná v roku 2009 v odbornom časopise Physica A, je myslená smrteľne vážne, tak ako vlastne všetky výskumy a objavy, ocenené neskôr Ig-Nobelovou cenou.

Talianski vedci sa odrazili od známej klasickej práce, nazývanej Petrov princíp. Kanadský psychológ Laurence Peter ho sformuloval v roku 1969. V krátkosti hovorí asi toto: ak sa prejaví zamestnanec pri výkone svojej profesie ako schopný, povýšia ho a on začne robiť prácu, ktorá je preňho nová. Ak ju zvládne, povýšia ho opäť.

Služobný postup pokračuje tak dlho, až sa pracovník dostane na funkciu, na ktorú už nestačí. Lenže z tohto miesta ho už nemôžu odvolať, keďže ho predtým toľkokrát povýšili a napokon už je obsadené aj jeho staré miesto.

Výsledkom tejto neriešiteľnej situácie je, že po určitom čase budú vysoké miesta v organizácii zastávať ľudia, ktorí na svoje pozície nestačia, a zostanú na svojich stoličkách sedieť tak dlho, kým sami neodídu alebo nezomrú.

Organizácia, paradoxne, napriek všetkému stále funguje. Umožňujú jej to tí, ktorí sa ešte nevyšplhali na miesta, kde by sa stali neschopnými.

Okrem toho – v dnešných súťažných podmienkach dosť nepochopiteľne – existuje aj okruh ľudí, ktorí sú buď dostatočne sebakritickí, alebo majú tak zničujúco málo ambícií, že sa uspokoja s menej oceňovanou prácou za nižší plat.

Zaujali aj New York Times

Vráťme sa však k ig-nobelistom zo Sicílie, ktorí sa profesionálne zaoberajú teóriou hier. Tí Petrov princíp zobrali vážne a začali zisťovať, či naozaj musí organizácia riadená podľa tohto scenára skončiť krachom.

Vytvorili matematický model, v ktorom na 160 virtuálnych zamestnancoch skúšali Petrov princíp v praxi: povyšovali v ňom ľudí, ktorí sa na svojom mieste ukázali ako veľmi dobrí. Po čase skutočne firma zaznamenala pokles efektívnosti, lebo na vyšších miestach sa začali čoraz viac vyskytovať nekompetentní.

Pluchino a spol. svoj model preprogramovali. Vniesli doň prvok náhodnosti, asi tak, ako keby ste vložili mená s kandidátmi na povýšenie do klobúka a ťahali ich odtiaľ. Ukázalo sa, že tento klobúkovo-ruletový princíp fungoval lepšie ako cielený výber ľudí podľa schopností, ktoré ukázali na predchádzajúcom mieste.

Zaujímavé je, že výskumu sa pred rokom venoval aj New York Times, ktorý o ňom priniesol článok ako o jednom z pozoruhodných manažérskych podnetov v roku 2009. Autor na záver parafrázoval tieto Rapisardove slová: Keby ste s určitosťou vedeli, že vybraní ľudia budú na nových miestach excelovať, bola by to skutočne najlepšia možná stratégia. Ale pretože v praxi si tým istí byť nemôžete, potom je lepší náhodný výber.

Úroveň neschopnosti

Ani Kanaďan Laurence Peter svoju prácu nemyslel ako vtip, ale ako pochmúrnu prognózu alebo skôr varovanie, ako to môže dopadnúť s hierarchicky riadenou organizáciou.

Zrejme vážne to myslel aj jeden z jeho anonymných pokračovateľov, ktorý sformuloval Petrov princíp v politike: „Všetci politici sa nemôžu dostať až na vrchol. Ale väčšina z nich má šancu prepracovať sa aspoň na úroveň svojej neschopnosti.“

Dôsledkom Petrovho princípu v politike je, že občania napriek svojmu poctivému úsiliu nemajú šancu zvoliť toho najlepšieho politika, ale môžu dať hlas iba takému, ktorého neschopnosť sa ešte nestihla prejaviť.

No keďže tento výskum nebol ani matematicky overený, ani publikovaný v odbornom časopise, nemohol získať Ig-Nobelovu cenu.