Na neistom území vedy

Miloval film a chcel byť režisérom. Stal sa však vedcom. Namiesto filmovej kamery sa Anton Uherík dotýkal elektród, namiesto scenárov študoval diagramy so záznamom elektrickej aktivity mozgu alebo kože.

Vlastne to nebol až taký rozdiel; kamera aj nástroje psychofyziologického výskumu sa chcú pozrieť človeku pod kožu. Lenže bez ohľadu na to, aké nástroje použijeme, sa autor pýta, čo môžeme v skutočnosti zistiť o človeku, o vesmíre a o prírode. Čo stojí za snahou čítať emócie alebo myšlienky, nazrieť pod povrch javov či za horizont času a priestoru? Nie je „objektívna pravda“, ktorú takto odhaľujeme, iba ďalšou, aj keď vytrvalou ilúziou, pretože tvrdošijná skutočnosť nám aj tak uniká?

Síce ju vidíme, môžeme o nej rozmýšľať, snažiť sa ju uchopiť, no už nie pochopiť, tak ako nemôžeme pochopiť ani podstatu nádherných kamenných prírodných útvarov, ktorými je kniha vkusne ilustrovaná. Toto všetko tvorí Čaro nepoznaného.

Knihu, ktorá je mozaikou článkov, úvah a polemík z rôznych oblastí a z rôzneho času, napísaná niekedy populárnejším, inokedy odbornejším štýlom, možno čítať ako výpoveď človeka, ktorý sa desiatky rokov venoval vede na špičkovej úrovni. Cítiť, že ako uznávaný vedec by síce rád vyslovil nejaké pravdy, a niektoré aj vyslovuje, no súčasne tuší, dokonca vie, že konečných právd niet, pretože územie vedy sa končí tam, kde sa končia pochybnosti.

„Táto kniha hovorí iba o dotykoch s nepoznaným a bojím sa, že aj s nepoznateľným,“ píše Uherík v úvode, nazvanom Priznanie. Že by predčasná rezignácia? Vôbec nie. Napokon je málo takých bojovníkov ako práve on. Keď už je raz presvedčený o svojej pravde, ktorá má aktuálnu platnosť, bráni ju s obrovským nasadením.

Nech už ide o detektor lži (ktorý podľa autora neexistuje, lebo je príliš hrubým nástrojom na čítanie myšlienok), alebo kochleárne implantáty pre nepočujúcich, ktoré dokážu zničiť dieťaťu aj tie zvyšky sluchu, ktoré ešte má.

Ako motto ku knihe môžu slúžiť slová nemeckého stredovekého mystika Silesia: „I keď neviem s dostatočnou istotou, čím som, odkiaľ prichádzam, kam sa po smrti poberiem a v akom vesmíre vlastne žijem, cítim počudovanie nad tým, aký som šťastný a ako mi tieto neistoty neprekážajú.“

Nepochybne aj o autorovi knihy, citlivom človeku a vynikajúcom spoločníkovi, by sme mohli napísať to, čo konštatoval neurovedec Antonio Damasio o Spinozovi: „Plnou silou sa snažil zastaviť pocity strachu a strasti, plynúce z prírody, pocitom radosti, založeným na objavovaní prírody.“

Toto objavovanie takmer perverzne zahŕňa krutosť a ľahostajnosť prírody, dodáva Damasio. Možno sa patrí ešte dodať, že zahŕňa aj krutosť a ľahostajnosť tých, ktorí toto hľadanie nielen nechápu, ale je im aj čímsi podozrivé. Možno preto, že nezapadá do ich čierno-bieleho videnia sveta.

Súvisiace články:

• + Čítajte viac vo Víkende