ĽUDIA A UDALOSTI
Afričania nie sú hlúpi divosi

Domorodci nie sú primitívni divosi, ktorých musíme pokresťančiť alebo civilizovať, hovorievala cestovateľka Mary Kingsleyová, keď vo viktoriánskej spoločnosti rozprávala o svojich potulkách po Afrike. Zomrela 3. júna 1900, pred 110 rokmi.

Viktoriánska žena má sedieť doma, starať sa o rodinu a sídlo, obsluhovať manžela a príliš to nepreháňať so záujmami a vzdelaním. Inak sa správa nepatrične. Aj taký bol postoj lepšej anglickej spoločnosti v druhej polovici 19. storočia. Napriek tomu sa rodili ženy, ktorým to bolo málo. Chceli sa vzdelávať, chceli byť úspešné alebo cestovať. Napríklad aj do Afriky, do tajomného sveta plného domorodcov, ktorí požierajú ľudí.

Takýto sen mala aj Mary Kingsleyová, paradoxne vďaka otcovi, ktorý sa ju snažil držať ďaleko od neznámych diaľok. Najlepšie doma, uväznenú v rodinnom sídle.

Uväznená otcom

Mary  Henrietta Kingsleyová sa narodila v rodine váženého lekára, medzi ktorého pacientov patrila miestna šľachta. V časoch viktoriánskeho nadšenia prírodovedou cestoval so svojimi prominentnými pacientmi po svete a domov nosil suveníry. Malá Mary tak vyrastala medzi nástrojmi z doby kamennej a rôznymi ozdobami domorodcov.

Jej svetom bola fantázia, otec jej nedoprial ani formálne vzdelanie – mohla sa len učiť po nemecky. Keďže sa starala o svoju chorú matku, inak kuchárku, ktorú si Kingsleyovej otec vzal len štyri dni pred pôrodom, málokedy vychádzala z domu.

„Celé detstvo som strávila doma,“ cituje z Kingsleyovej pamätí Katherine Franková v knihe In A Voyager Out. „O život vonku som sa starala iba pramálo. Medzi deťmi som bola zaslúžene nepopulárna, nevedela som sa hrať tie správne hry. Mala som však svoj úžasný svet.“

Vážený lekár George Kingsley zomrel, keď mala Mary 29 rokov. Krátko nato umrela aj jej matka a rodičia zanechali veľké dedičstvo, ktoré Kingsleyovej umožnilo vycestovať za svojimi vysnívanými krajinami. Najmä do západnej Afriky, plnej ľudožrútskych príbehov a prečudesných zvierat. Nasmeroval ju tam kapitán jednej z lodí, ktorého stretla počas výletu na Kanárskych ostrovoch.

Obchodník, nie kňaz

„Musela som ísť do západnej Afriky.  Robila som tam pochybné práce a snažila sa pochopiť veci a zvyky.“ Na neprebádané a nebezpečné územia sa tak vybrala biela žena: stačili jej blúzka, tmavá sukňa, nôž, revolver a chuť učiť sa či obchodovať. „Na obchode je totiž niečo rozumné, najmä ak viete, akú majú veci hodnotu,“ tvrdila Kingsleyová po návrate z Afriky. „Misionára by zabili a hneď zjedli.“

Cestovateľka zažila výpravy do nezmapovaných miest, objavila niekoľko nových živočíšnych druhov, stretla agresívne domorodé kmene, ktoré sa dokonca pokúšali zjesť jej sprievodcov. Vrátila sa však domov do Británie a napísala knihu o svojich zážitkoch. V roku 1897 tak vyšli slávne Cesty západnou Afrikou a kniha sa stala okamžite bestsellerom. Ženské hnutie urobilo z Kingsleyovej príklad silnej, emancipovanej ženy, Mary sa však takémuto označeniu bránila. Stále sa považovala za konzervatívnu dámu, ktorú zaujíma Afrika.

Vrátila sa tam v posledných rokoch 19. storočia. Nakazila sa však týfusom a ani nie štyridsaťročná zomrela v juhoafrickej dedinke Simonstown.