Prečo fyzici stále hľadajú to isté, čo Einstein

Fyzika sa v našich predstavách spája s rovnicami, grafmi a zákonmi. Autori knihy Dále než Einstein nám fyziku predkladajú ako vzrušujúci príbeh, v ktorom hrajú hlavnú úlohu hviezdy, atómy a ľudia.

BRATISLAVA. Viete, podľa čoho poznáme tmavú alebo skrytú hmotu? Keby sme ju dokázali zobrať do rúk, nič by sme nevideli, ale cítili by sme jej hmotnosť.

Samozrejme, urobiť by sme to mohli iba v sci-fi románe, napriek tomu, že vesmír musí byť plný takejto čudnej hmoty, ktorej podstatu nepoznáme.

Vďaka profesorovi teoretickej fyziky Mičio Kakuovi a novinárke Jennifer Thompsonovej teraz máme aspoň lepšiu predstavu, čo by tá skrytá hmota asi tak mohla byť.

Vďaka nim budeme mať po prečítaní knihy lepšiu predstavu aj o tom, čo je teória superstrún, ako zložito sa rodila a vlastne ešte stále rodí, a prečo sú ňou mnohí fyzici nadšení a iní sklamaní.

Nadšenie pramení z toho, že ak by sa podarilo superstrunovú revolúciu dokončiť, spoznali by sme tajomstvo hmoty a spolu s ním aj tajomstvo jedinej sily, ktorá ovláda celú prírodu od gravitácie až po atóm.

Dozvedeli by sme sa trebárs aj to, čo sa odohralo pred Big Bangom a kam zmizli ostatné vesmíry, ktoré asistovali pri zrode nášho.

Fyzika by sa dostala na novú úroveň, čo by bolo dokončením myšlienky, ktorá ovládala predstavivosť Alberta Einsteina v záverečnej fáze jeho života.

Sklamanie vychádza z názoru, že najlepšie matematické a fyzikálne mozgy desiatky rokov pracujú na niečom, čo nemožno experimentálne overiť.

Superstruny sú pod prahom citlivosti našich prístrojov a môžu sa ukázať ako chiméra, síce krásna, no o to nebezpečnejšia. Takýto názor nedávno naliehavo prezentoval Lee Smolin v knihe Fyzika v potížích, ktorú vydali tiež Argo a Dokořán.

No aj svedectvo Mičia Kakua je veľmi naliehavé – a veľmi presvedčivé. Ako bezprostredný účastník superstrunovej revolúcie si nepripúšťa, že by jeho práca mohla byť zbytočná.

Ak má pravdu, príbeh fyziky sa nekončí, ale iba začína.