Tretia kultúra Johna Brockmana

John Brockman: Třetí kultura

Preložili Anton Markoš a Ondřej Novák

Praha, Academia, 2008

Povedzte tretia kultúra, a ozvú sa dve ozveny - Charles Percy Snow a John Brockman. Snow sa okrem iného preslávil svojou knihou portrétov Fyzici (1981), na obálke ktorej je tvár Alberta Einsteina a výbuch atómovej bomby. Tento britský spisovateľ, ktorý začínal ako vedec, sa snažil viac či menej neúspešne vybudovať akýsi most medzi humanistami a prírodnými vedcami. Videl, že sa neustále vzďaľujú. Jeho štafetu začiatkom deväťdesiatych rokov uplynulého storočia prebral John Brockmnan. Nejde mu už o mosty, ale o to, aby sa do výkladu sveta hlasnejšie zapojili i vedci. Tí, ktorí na to majú. Brockman nehľadá, čo obe kultúry spája, ale ukazuje, čím môže k vzájomnému porozumeniu prispieť veda. Musí pri tom, samozrejme, používať jazyk, dostupný širokej verejnosti

Pre naše geografické súradnice a intelektuálne pomery je príznačné, že pražská Academia prichádza s prekladom prvej Brockmanovej knihy o tretej kultúre až teraz, po 13 rokoch. V tomto prípade však platí dvojnásobne, že lepšie neskoro než nikdy.

Treba mať teda na pamäti, že v princípe ide skôr o historický dokument. Už preto, že jeden z významných vedcov, americký biológ Stephen Jay Gould, spolutvorca stále diskutovanej evolučnej teórie prerušovaných rovnováh, už zomrel. Napriek tomu je čítanie knihy veľmi zaujímavou skúsenosťou. Neustála konfrontácia predstáv špičkových vedcov, ich vzájomná kritika a časté nepochopenie druhého je prekrásnou ilustráciou spôsobu, ako sa na svet pozerali a pozerajú. Väčšinou už majú na hlavné problémy svojho záujmu utvorený jasný názor a nie sú ochotní opravovať jeho fasádu iba preto, že niekto ju vidí inak. Veru, ťažko nespomenúť amerického historika vedy Thomasa Kuhna a jeho konštatovanie, že nová vedecká teória zvíťazí až vtedy, keď vymrú jej oponenti. A vlastne to isté hovoril už oveľa skôr zakladateľ kvantovej mechaniky Max Planck.

Je to niekedy takmer boj na život a na smrť. Azda typickým príkladom je vzťah Lynn Margulisová - Richard Dawkins. Jeden vidí v živote a vo vývoji skôr spoluprácu, druhý skôr konkurenciu, aj keď iba na úrovni génu. A nevedia si prísť na meno. Lenže čo by to bolo za vedeckú diskusiu, ak by sa v duchu ľahkých kaviarenských pravidiel strieľalo iba slepými. Takto naostro je to oveľa lepšie.

Vďaka Brokmanovi, že nič nezastiera ani neprikrášľuje. Z knihy vyškrtal svoje vlastné otázky a komentáre, aby zostala reálnym výstupom zo sveta vedcov. A v ňom, zdá sa, víťazí konkurencia, čo nie je dobrá správa pre Lynn.