Ako reagovať pri rozrušenom dieťati?

Výskumníčka z americkej University of Illinois sa pokúsila prísť na to, ako by mali rodičia najlepšie zareagovať, keď ich dieťa zažíva silné negatívne emócie: úzkosť, hnev či iné rozrušenie. Zistila, že nie všetky reakcie rodičov vedú ku dobrému emocionálnemu vývoju dieťaťa.

V novej štúdii konanej na University of Illinois výskumníčka Nancy McElwain navrhuje, že pre malé deti je prospešné, ak ich matky a otcovia nereagujú na negatívne emócie dieťaťa rovnako. "Keď je malé dieťa nahnevané, smutné či frustrované, najlepším variantom vyzerá byť, keď len jeden rodič dieťa upokojuje a problém s ním rieši," tvrdí výskumníčka v tlačovom vyhlásení univerzity. "Druhý rodič sa zatiaľ stiahne a nechá dieťaťu priestor, aby si vnútorne prebralo to, čo cíti."

Keď rodičia pristupujú ku dieťaťu týmto spôsobom, dieťa s väčšou pravdepodobnosťou získava schopnosť lepšie ovládať svoje emócie a porozumieť im. Podľa výskumníčky môže zároveň benefitovať z toho, že vidí rozličné typy reakcií a uvedomuje si, že existujú rozličné spôsoby náhľadu na vec. Tak si rozvíja myslenie a lepšie chápanie emócií. "Našou hypotézou je, že ak obaja rodičia pribehnú ku dieťaťu aby mu pomohli, dieťa nemá možnosť prežiť si negatívne pocity a naučiť sa, ako ich zvládať," povedala Nancy McElwain.

Dve štúdie na škôlkároch

Aby dokázala svoje hypotézy, výskumníčka urobila dve štúdie. V prvej bolo oslovených 55 škôlkárov a skúmalo sa ich pochopenie situácií, v ktorých mohli mať pozitívne aj negatívne emócie. Detí sa zároveň pýtali, ako by sa cítil niekto iný, keby neboli naplnené jeho očakávania: napríklad keby si niekto myslel, že v nádobe sú koláčiky, no po jej otvorení by zistil, že je prázdna.

V druhej štúdii bolo pozorovaných 49 predškolákov pri viacerých herných príležitostiach s blízkym kamarátom. Pri jednej príležitosti vždy bolo dostupných mnoho hračiek a deti sa mohli hrať samé alebo spolu. Pri druhej príležitosti na hru bola deťom k dispozícii len jedna celkom nová hračka, o ktorú sa pri hre museli podeliť. Na základe pozorovania reakcií detí výskumníci odhadovali úroveň hry a konfliktu medzi dieťaťom a kamarátom.

V oboch štúdiách museli zároveň matky aj otcovia detí vyplniť anketu o tom, aké by boli ich reakcie, keď by dieťa zažívalo negatívne emócie. Rodičia, ktorí v ankete naznačili podporné reakcie, si zvyčajne vybrali možnosť, že by rozrušené dieťa často konfrontovali a pomáhali mu riešiť problém, čo negatívnu emóciu spôsobil.

Emocionálna inteligencia a menšia konfliktnosť

Výsledkom oboch týchto štúdií bolo poznanie, že deti, čo mali vyššie emocionálne chápanie a menšiu konfliktnosť voči kamarátovi, mali rodičov, z ktorých jeden v kritických situáciách poskytoval dieťaťu vyššiu podporu, zatiaľ čo druhý nižšiu. Vo väčšine situácií u takýchto detí nezáležalo na tom, ktorý z dvoch rodičov (či otec alebo matka) mal podpornú úlohu a ktorý si ho nevšímal.

V niektorých prípadoch však lepšie výsledky dosiahli tie deti, u ktorých podpornú rolu zohrával otec a matka dieťa podporovala menej. "Emocionálne podporujúci otcovia sa môžu pýtať viac otázok o príčinách a následkoch rozrušenia detí, čo má za následok to, že deti potom vlastným pocitom lepšie rozumejú," poznamenala výskumníčka.

V druhej štúdii bolo poznanie z tejto štúdie platné len pre chlapcov, zrejme preto, lebo práve chlapci sú pri konflikte agresívnejší a im venovaná podpora má potom pre nich väčší význam.

Čo teda robiť s rozmrzeným dieťaťom?

Výsledkom oboch štúdií sú odporúčania výskumníčky rodičom, ako riešiť problémovú situáciu, v ktorej sa dieťa nachádza v strese, rozrušení alebo prežíva iné negatívne emócie či frustráciu. Tvrdí, že rodičia by mali pracovať tímovo, spôsobom, pri ktorom "jeden rodič ustúpi trošku do úzadia a nechá druhého rodiča, aby sa dieťaťu povenoval." Rozvážna tímová reakcia je obzvlášť dôležitá, keď dieťa zažíva veľa negatívnych epizód.

Namiesto okamžitého chlácholenia dieťaťa obomi rodičmi by sa mala situácia riešiť s chladnou hlavou. "Štúdia ukazuje, že menej je niekedy viac..", tvrdí Nancy McElwain, ktorá v súčasnosti pracuje ako profesorka na katedre ľudského vývoja na University of Illinois. Jej dve štúdie boli zhrnuté v septembrovom vydaní magazínu Child Development.